Jedinečné prípady

prežitia v prírode

V tomto článku trochu odbočíme od našich odporúčaní pre pobyt v prírode. Namiesto toho si povieme o troch priam neuveriteľných prežitiach ľudí v nehostinných podmienkach. Upozorňujeme, že článok nie je návodom na prežitie v extrémnych situáciách, ani nenahrádza špecializovaný výcvik. Jeho poslaním je ukázať, že ľudské odhodlanie prežiť dokáže v kombinácii so správnymi rozhodnutiami v správny čas zachrániť jedinca aj v zdanlivo neriešiteľnej situácii.

Prežitie v pralese
Juliana Koepcke ako jediná prežila letecké nešťastie letu 508, ktorý havaroval na Štedrý večer v roku 1971 v rozsiahlych územiach dažďových pralesov v Peru. Jej neuveriteľný príbeh prežitia však začína skôr, ako samotné lietadlo dopadlo medzi stromy. Julianino lietadlo sa totiž potom, ako vletelo do silnej búrky, približne vo výške dva a pol kilometra nad zemou rozpadlo. Julianu, sediac pripútanú v sedadle, dekompresia prudko vymrštila von z neovládateľného vraku. Hoci sa jej šanca na prežitie rovnala takmer nule, opak je pravdou.

Súhrou mnohých okolností pád prežila a začala tak písať druhú, podstatne dlhšiu časť svojho príbehu. Keď sa po páde prebrala, zistila, že má zlomenú kľúčnu kosť a na tele také množstvo silných pomliaždenín a rán, že bolesť vydržala iba s vypätím všetkých síl. Uvedomovala si však, že na bolesť nie je čas, nakoľko v divočine by ju záchranári našli iba ťažko – nachádzala sa totiž inde, ako trosky lietadla. Pozbierala zopár sladkostí, ktoré mala u seba a vydala sa po prúde malej riečky, ktorá jej zabezpečila stály prísun tekutín.

Aj napriek ukrutným bolestiam nepoľavovala v tempe. Počas nasledujúcich dní musela čeliť mnohým nástrahám, napríklad aj mäsožravému hmyzu. Jej rany sa silno zapálili, v niektorých sa jej dokonca usídlili červy. Po deviatich dňoch objavila opustený tábor, kde z tamojších zásob poskytla sama sebe prvú pomoc. Onedlho nato sa na Julianu usmialo šťastie. Do tábora prišli drevorubači, ktorí ju okamžite previezli do nemocnice. V roku 2000 natočil režisér Werner Herzog dokument o Julianiných útrapách. Ďalšou zaujímavosťou tohto príbehu je fakt, že samotný režisér mal sedieť v tom istom lietadle ako Juliana, ale let zmeškal, čím si pravdepodobne zachránil život.

Súboj človeka a prírody
Americký mladík Aron Ralston, aj v súčasnosti skúsený turista a skalolezec, svojím príbehom prežitia v prírode potvrdil nielen neskutočnú silu ľudského ducha, ale aj riziko nerešpektovania pravidiel pre pobyt v otvorenej divočine. Ralston sa jedného dňa rozhodol zdolať skaly v rozsiahlom kaňone Blue John v štáte Utah. Bol síce skúseným lezcom, na cestu sa však vydal ľahkovážne sám a bez toho, aby vopred informoval kohokoľvek o tom, kam ide a kedy sa plánuje vrátiť. Počas lezenia došlo k nešťastiu, pri ktorom mu ruku beznádejne zovrel uvoľnený stokilový balvan. S veľmi malým množstvom zásob a ďaleko od civilizácie bolo v tom momente jasné, že jeho šance na prežitie sú malé.

Uväznený Aron márne čakal tri dni, či sa neobjaví pomoc. Keď mu došli zásoby a pomoc neprichádzala, rozhodol sa urobiť jedinú možnú vec, ktorá mu dávala šancu na prežitie: amputovať pricviknutú ruku. Vzhľadom na svoj lezecký výstroj nemal pri sebe vhodné náradie na amputáciu ruky, preto mu celá „operácia“ trvala ďalšie tri dni. Absolútne vyčerpaný Aron sa už takmer vzdal. Dokonca natočil na svoju príručnú kameru rozlúčkový odkaz pre najbližších. Po šiestich dňoch ukrutného utrpenia sa mu podarilo ruku uvoľniť.

Vysilený, dehydrovaný a silne krvácajúci dokázal zliezť 20 metrovú skalu a s vidinou záchrany sa vydal na cestu pustatinou. Pomoc prišla v hodine dvanástej: náhodní turisti mu poskytli prvú pomoc a zavolali záchranárov, ktorí po ňom už medzičasom pátrali. Niekoľko mesiacov po zotavení sa začal venovať prednáškam o prežití. Jeho príbeh bol aj sfilmovaný. Aron naďalej zdoláva skaly pomocou špeciálnej protézy na pravej ruke, drží sa však jednej zásady: nikdy nelezie sám.

Misia Apollo 13
Tretí príbeh na prvý pohľad možno nepatrí do kategórie prežitia v prírode. Kde však človek nájde nehostinnejšie prostredie na prežitie, ako vo vesmíre? Práve takýmto úskaliam totiž čelila posádka vesmírnej lode Apollo 13 (James A. Lovell Jr., John L. Swigert a Fred W. Haise) počas neuveriteľnej misie v apríli 1970. Cieľom misie bolo pristátie na Mesiaci. Po elektrickom skrate, ktorý spôsobil výbuch jedného kyslíkového zásobníka veliteľského modulu, sa misia zmenila na boj o holé prežitie. Kozmonauti museli po celý čas čeliť jednému nebezpečnému problému za druhým. Ich vesmírna loď postupne vypovedala poslušnosť. Z dôvodu poškodenia veliteľského modulu sa museli tlačiť v lunárnom modeli – bol určený pre dve osoby, nie pre tri. Zásoby kyslíka sa rýchlo míňali. Keďže poškodenie lode výrazne znížilo zásoby elektrickej energie, museli znížiť kúrenie na minimálnu možnú mieru, akú ľudské telo znesie. Cez steny vesmírnej lode sa totiž dovnútra vkrádal mrazivý chlad tmavých útrob univerza.

Hoci mala loď dostatok paliva na korekciu smeru a na návrat na Zem, daný manéver nebolo možné vykonať. Predpokladalo sa totiž, že výbuch poškodil hlavný motor, ktorý by po spustení vybuchol (predpoklad sa neskôr ukázal ako správny). Preto bolo potrebné na tento manéver využiť gravitáciu mesiaca. Loď mala okolo neho preletieť v stanovenom uhle a stanovenou rýchlosťou, pričom gravitácia mesiaca ju následne mala otočiť späť smerom k Zemi. Väčšinu korekcií musela posádka vykonať ručne. Ďalším problémom bol kyslík, ktorý sa v malom priestore rýchlo míňal. Tento problém sa za výdatnej podpory vedcov z riadiacej stanice podarilo vyriešiť. Keď sa už zdalo, že misia by mohla dospieť k záchrane, kozmonauti si uvedomili, že lunárny modul nie je stavaný na prekonanie vstupu do atmosféry zeme. Posádka sa musela vrátiť do zničeného veliteľského modulu a vôbec netušila, či výbuch nepoškodil tepelné štíty. Na podobné úvahy nebol čas – modul bol ich jedinou nádejou. Nakoniec sa záchrana podarila a posádka sa 17. apríla bezpečne dostala na zem vďaka riadenému pristátiu na hladine Tichého oceánu.

Posádka Apolla 13 drží aj ďalší zaujímavý rekord: počas letu sa, hoci nedobrovoľne, ocitla od zeme najďalej. V histórii dobývania vesmíru sa doteraz žiadny človek nedostal tak ďaleko.

Verím, že keď sa vydáte do prírody, akékoľvek krízové situácie sa vám budú vyhýbať. Buďte bdelí, ostražití, dodržiavajte všeobecne známe pravidlá bezpečnosti, rešpektujte hranice a limity – prírody i tie svoje. Nádherné miesta prírody na našej planéte berú dych – žiaľ, neraz aj zdravie alebo život.

martin weber _ buldog
foto: pxhere, pixabay

Print Friendly, PDF & Email

Najčítanejšie