Tik – tak

Viete, ako sa krotil čas? Koľko je hodín? Jednoduchá otázka, na ktorú naši predkovia nemali vždy jasnú odpoveď. Tebe sa dnes stačí pozrieť na mobil, mrknúť na počítač alebo na svetelný panel v autobuse a hneď vieš.

V minulosti ľudia kvôli času „nešaleli“ tak, ako dnes. Kto vlastnil vreckové hodiny, bol poriadny frajer. Hodinky boli pre obyčajných ľudí príliš drahé. A to nebolo až tak dávno. Ešte začiatkom 20. storočia boli hodinky luxusom. Mnohé deti dostali doma riadnu príučku, ak neprišli včas do školy alebo zo školy domov. Síce nič nové, ale viete si to predstaviť bez hodín? Alebo bez toho, aby ste sa niekoho opýtali? Veď v takej dedine mal hodinky hádam iba nejaký šľachtic. Neskôr boli aj na veži kostola, ale to ste museli vedieť, čo znamenajú čísla a ručičky na ciferníku. Ozaj, viete určiť čas pomocou ručičkových hodín?

Prvé typy vreckových hodiniek sa začali vyrábať v 16. storočí v nemeckom Norimbergu. Pripínali sa na retiazku a schovávali do vrecka vesty. Vďačíme za ne hodinárovi Petrovi Henleinovi, vynálezcovi hnacieho strojčeka hodiniek. Prvé modely neboli príliš presné. Mali len hodinovú ručičku a oneskorovali sa aj o štvrť hodiny za deň. Okrem toho sa strojček asi po štyridsiatich hodinách zastavil, takže sa hodiny museli pravidelne naťahovať.

Bohatí ľudia si ich však nekupovali kvôli presnému času, ale ako módny doplnok. Takáto náročná klientela si žiadala originálne kúsky. Populárne boli napríklad hodiny v tvare ľudskej lebky, hviezd, kríža alebo knihy. Nič nové, že? Aj dnes by tieto tvary zaujali mnohých, lebo sú momentálne „in“. S jedným rozdielom: v 16. storočí si ich mohli dovoliť len tí najbohatší.

Originálny tvar ale nestačil. Vynálezcovia hodinky ďalej vylepšovali, až kým nepribudla aj minútová ručička. Angličan George Graham prišiel v 18. storočí s bicími modelmi. Pridal do zadnej časti hodín zvonček a napojil ho na hodinový strojček. Hodiny potom každú celú hodinu odbíjali ako zvony na veži. Hovorí sa, že podobné stroje existovali už o storočie skôr. Jedny také s kladivkom vraj mala v prsteni dánska kráľovná. Každých 60 minút jej slabo klepol po prste. Takúto vychytávku by ti spolužiaci veru závideli!

Funkčnosť nakoniec prevážila nad výstrelkami módy. Klasikou sa stali hodinky pripomínajúce rozkrojenú cibuľu. V polovici 19. storočia sa nimi hrdili najmä muži. Nosili ich viditeľne pripevnené na zlatých alebo strieborných retiazkach spolu s kľúčikom, ktorým sa naťahovali. Hovorilo sa mu svrček, vraj podľa cvrkotaného zvuku, ktorý pri naťahovaní vydávali.

Obyčajní ľud sa k hodinkám dostal až v polovici 19. storočia. Písal sa rok 1904, keď slávny francúzsky výrobca hodín Louis Cartier vyrobil prvé náramkové hodinky pre svojho kamaráta, brazílskeho letca a konštruktéra Alberta Santos-Dumonta. Letec sa sťažoval, že je ťažké kontrolovať za letu na vreckových hodinách čas, keď sa musí sústrediť aj na riadenie lietadla. Cartier mu teda vyrobil ciferník pripevnený na kožený remienok. Konečne. Hodinky na ruke boli stále po ruke. Po 1. svetovej vojne sa s náramkovými hodinkami priam roztrhlo vrece.

Dodnes sa vyrábajú najrôznejšie druhy, od lacných a nie úplne presných, až po veľmi luxusné a technicky dokonalé stroje, ktoré idú na tisícinu sekundy presne.

Nakoniec ešte jedna otázka. Napadlo vám niekedy, prečo sa hodinky nosia obvykle na ľavej ruke? Možno preto, aby sa dali naťahovať jednoduchšie pravou rukou. Ľavou rukou by to bolo nepohodlné. Neveríš? Vyskúšaj si to.

Vedeli ste, že:

  • Vojaci v 1. svetovej vojne už nosili náramkové hodinky.
  • Určite ste počuli výrok: „A čo tak hodinky s vodotryskom?“ Viete, že v dnešnej dobe už ani to nie je problém? Hoci je to skôr na zábavu, ešte tvoji rodičia by ich v obchode hľadali márne. V minulosti boli podobnou raritou aj hodink pre slepých. Sklíčko na nich sa dalo jednoducho otvoriť a podľa Braillovho písma na ciferníku poznal aj hendikepovaný človek presný čas.
  • Hovorí sa, že presnosť je výsadou kráľov. Nie bezdôvodne. Prvé hodinky mali králi, kráľovné, veľmoži a iná šľachta.
  • Ľudia nie vždy vedeli merať čas. Aj napriek tomu sa ho snažili ovládnuť. K jeho určeniu používali všetko, čo bolo v ich okolí. Základom bolo striedanie dňa a noci. Potom z pozorovania pohybu slnka na oblohe, správania sa zvierat a rastlín, napríklad slnečníc.
  • Čas sa meral aj pomocou vody a ohňa. Napríklad rovnako horiace sviece horia približne rovnakú dobu. S príchodom kresťanstva sa určoval čas podľa odriekavania žalmov alebo zvonenia zvonov na kostole.

Text uvádza, že: „Prvé modely neboli príliš presné. Mali len hodinovú ručičku a oneskorovali sa aj o štvrť hodiny za deň“. O koľko hodín sa hodiny oneskorili za štyri dni?

  1. O jednu hodinu.
  2. O dve hodiny.

foto: pixabay.com

Print Friendly, PDF & Email

Najčítanejšie