Cesta za svetlom

Obri vysoko prečnievajúci nad korunami stromov si bezočivo berú viac a viac svetla. Na druhej strane sú najviac vystavení silným vetrom a musia sa uspokojiť aj s menšou atmosférickou vlhkosťou vzduchu. To je daň za život na svetle v dažďovom pralese.

Aj najvyššie stromy dažďového pralesa začali svoj život pri zemi. Semienko začalo klíčiť, narástli mu prvé listy, až vznikol semenáčik, ktorý vydrží aj niekoľko rokov iba z energie semienka. Aj on však potrebuje slnečné svetlo. Ak ho má v hlbinách pralesa nedostatok, zahynie, prípadne ho môžu zašliapnuť alebo zožrať rôzne zvieratá či napadnúť huby.

Takéto tienisté miesto je však ideálnym prostredím pre tunajší hmyz. Padnuté lístie a stromy im poskytujú nielen potravu, ale aj úkryt. V šere nájdu obživu aj niektoré cicavce a vtáky, ktoré sa živia hmyzom a spadnutými plodmi.

Na miestach, kde dopadá len málo svetla, rastú semenáčiky smerom nahor tak rýchlo, ako len dokážu. Rozrastajú sa a snažia sa vytlačiť svojich konkurentov. Kmene stromov sa na ceste za svetlom rozvetvujú, až napokon si koruna vytvorí vlastný životný priestor.

Svetlo je v pralese vzácne a každý prenikajúci svetelný lúč dokáže vyvolať malú revolúciu. Zvýšená teplota urýchli rozklad, čím sa zvýši hojnosť živín, ktoré rastliny ihneď využijú. A tak sa v priebehu niekoľkých rokov zelený porast zahustí a prekryje takmer každý otvor, ktorým preniká svetlo.

O svetlo súťažia aj rastlinní „tuláci“, ktorí sa vzdali pevného ukotvenia v zemi a miesto toho obsadzujú kmene a vetvy pralesných stromov. Najväčšou výhodou ich stratégie je to, že tak získavajú slnečné svetlo bez toho, aby vynaložili energiu na zakorenenie alebo rast kmeňa. Zároveň sa snažia byť nenápadní a strom, na ktorom rastú, nijako neohrozujú, avšak ani on nemá z ich prítomnosti žiadne výhody. Nejde teda ani o symbiózu, ani o parazitizmus. Týmto rastlinám hovoríme epifyty.

Aby epifyty prežili, museli si osvojiť asi najdrsnejší štýl zo všetkých rastlín v pralese. Živiny získavajú zachytávaním padajúceho trusu živočíchov alebo z úlomkov listov. Niektoré lapajú hmyz, iné sa spoliehajú na zásobovanie mravcami. Minerálnu výživu zhromažďujú tak účinne, že niekedy si to všimne aj samotný strom, ktorý sa potom snaží svojimi nadzemnými koreňmi do epifytov preniknúť.

Epifyty majú svoje listy pokryté vrstvou vosku, ktorá zabraňuje strate vody. Bromélie, rastliny podobné ananásu, sú dôležitou zložkou amerických pralesov, pretože dokážu zadržiavať veľké množstvo vody v kalichu vytvoreného z ich listov. A tak na konároch stromov, kde žije rada epifytických rastlín, vzniká séria „jazierok“, ktoré okupujú vodné živočíchy a žaby. Zadržiavaním vody môže epifyt ohroziť samotný strom a to kvôli značnej váhe, ktorú musí uniesť.

Vedeli ste, že:
Jedným z obrých stromov pralesa je kapok. Jeho rovný nerozvetvený kmeň dorastá až do výšky 80 m. Jeho kvety opeľuje kolibrík. Semená vytvárajú chumáčiky, ktoré používajú vtáky na stavbu hniezda a ľudia ako izolačný materiál alebo výplň do vankúšov.

Stromy dažďového pralesa môžu rásť celý rok a nemajú sklon k sezónnym zmenám. Môžu žiť 150 až 1 400 rokov, kvitnúť začínajú v 30. – 60. roku svojho života. Niektoré z nich dokonca kvitnú len jedenkrát za 3-10 rokov.

V dažďovom pralese kvitne viac než 9 000 epifytov, medzi ktoré patria orchidey, kaktusy, paprade a lišajníky.

Doposiaľ poznáme viac než 28 000 druhov epifytických rastlín.

Väčšina epifytických orchideí vytvára milióny takmer neviditeľných semienok, ktoré víria pralesom. Málo z nich však dosiahne vhodné prostredie na svoje klíčenie. Prežijú iba tie, ktoré padnú na určitý typ huby. Semená klíčia v hubových vláknach a ich živiny využívajú k svojmu rastu.

ema belanova
„Rada hrám basketbal, píšem články, čítam knihy. Inšpiráciu získavam z mojich ciest.“

Ktoré tvrdenie je pravdivé?

  1. Epifyt je pomenovanie pre organizmus, ktorý žije prichytený na povrchu živej rastliny.
  2. Epifyt je pomenovanie pre organizmus, ktorý poskytuje živiny pre pralesné stromy.

foto: wikimedia.org, pixabay.com

Print Friendly

Najčítanejšie